Quo vadis slovenský šport ?

Autor: Peter Pauliny | 24.8.2012 o 15:54 | (upravené 25.8.2012 o 20:36) Karma článku: 4,09 | Prečítané:  237x

Tak ako je už na Slovensku zvykom, po vypuknutí finančnej krízy tu máme päť miliónov ekonómov, po voľbách päť miliónov politológov, po majstrovstvách sveta v hokeji päť miliónov odborníkov na hokej a po olympijských hrách v Londýne je „in" alebo „cool" poukazovať a sťažovať sa, že s naším športom to ide naozaj dole vodou.

Kto napíše najkatastrofickejší scenár je víťaz, má najviac lajkov na facebooku, alebo má najvyššiu karmu na SME. Ako kebyže to máme my Slováci v krvi, odkladať riešenie problému do poslednej chvíle a až keď je stav akútny vyhľadať pomoc odborníka. Tréner Ján Filc v jednej časti relácie Štefana Hríba Lampa povedal: „Šport je výkladnou skriňou spoločnosti.“ A mal pravdu, pri štúdiu situácie v našom športe a v spoločnosti, každý pozorovateľ musí vidieť ,že je tu niečo choré, niečo zhnité. Každý, kto v živote aspoň trochu pričuchol k vrcholovému športu musí uznať, že samotná účasť na Olympiáde a splnenie kvalifikačných limitov je obrovským úspechom, na ktorý môžeme byť právom hrdí na každého športovca, ktorý sa tam dostal, pretože sú za tým hektolitre potu, roky tvrdej driny a odriekania. Však byť v prvej tridsaťdvojke športovcov z celého sveta je predsa úspech. Žiaľ, fanúšikovia si už zvykli na medaile, najlepšie na zlaté a médiá, ktorým ide len o čítanosť, resp. sledovanosť, tento tlak ešte viac znásobujú.

Vec, ktorú si aj laik všimne je tá, že slovenskému športu chýba koncepcia a ucelený systém, tak ako celej spoločnosti za posledných dvadsaťtri rokov. Ako riešiť túto nelichotivú situáciu ? Riešení je hneď niekoľko, každé však treba starostlivo zvážiť a posúdiť aj jeho vedľajšie dopady v dlhšom časovom horizonte. Treba si položiť otázku, či má štát/spoločnosť na to podporovať všetky športy, alebo v záujme zvýšenia medzinárodnej prestíže podporovať len tie, v ktorých je najvyššia šanca na zisk medaile, alebo umiestnenia. Či tie dva alebo tri týždne olympijského ošiaľu stoja za toľké prostriedky, ktoré by sa dali využiť oveľa účelnejšie a prospešnejšie pre spoločnosť. Dalo by sa polemizovať na tému, ak napríklad krajina ako Tadžikistan získa nejakú medailu, koľko jej táto medaila priláka turistov, ktorí chcú spoznať danú krajinu alebo zahraničných investorov, ale to je snáď námet na iný blog. Okamžite by sa mali začať podporovať tzv. „low- cost" športy, na ktoré nie je potrebné drahé vybavenie alebo infraštruktúru a dajú sa praktizovať takmer všade, napríklad stolný tenis, bedminton, atletika, judo, zápasenie, teakwondo, box, karate a iné športy. Veľmi dobre si uvedomujem spoločenskú funkciu futbalu a hokeja, ale zároveň nevidím dôvod, prečo by štát mal podporovať výstavbu predražených „Národných štadiónov", keď chýba základná infraštruktúra športu na školách, v obciach a mestách. Keď chýbajú aspoň priemerne zaplatení tréneri, ktorí poznajú metodiku a didaktiku trénovania, toho ktorého športu. Žiaľ všetko je to obraz a výsledok doby,v ktorej žijeme. Po vzore kultúrnych poukazov, zaviesť poukazy športové, ktoré by dieťa mohlo odovzdať, ktorémukoľvek športovému klubu alebo krúžku, ktorý si vyberie. Ďalším kameňom úrazu je šport na školách, pedagógovia sú platení od času, od odučených rokov, od účasti na rôznych seminároch, kurzoch, školeniach a nie od kvality ich výsledkov. Preto nemôžme čakať od učiteľa, ktorý zarába okolo 400 euro v hrubom extra výkon, keď k nemu nie je motivovaný, samozrejme česť výnimkám. Tu existujú dva extrémy, prvý extrém je vyučujúci, čo vedie telesnú štýlom „mám na  háku" a deckám nevie šport príťažlivo „predať", druhý extrém je oveľa horší, ktorý autoritatívnym až diktátorským spôsobom výučby telesnej výchovy dieťa demotivuje, aby sa o čokoľvek pokúšalo. Od tohto vzťahu sa odvíja vzťah jedinca k športu aj v neskoršom veku.

Prvý krok, ktorý môžeme urobiť každý pre slovenský šport je začať sám od seba. Skúsme sa inšpirovať Mahatmá Ghándím: „Buďte zmenou, ktorú chcete vidieť vo svete". Čo tak namiesto sedenia a pozerania televízie, alebo sedenia za internetom si ísť von zahrať futbal, ísť si zacvičiť do fitka, alebo si len tak ísť zabehať. Aj keď možno mnohí nebudeme olympijskí víťazi, možno sa nám podarí dosiahnuť to, čo je v športe najdôležitejšie, zvíťaziť nad samým sebou. Verte mi, je to úžasný pocit.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?